Viac ako jedno storočie odhodlania

Obete 1. svetovej vojny poskytli neurológom jedinečnú, aj keď nechcenú vedeckú príležitosť. Pozorovaním fyzických aj psychologických dysfunkcií, ktoré vojnové zranenia spôsobili, dokázali neurológovia prepojiť súčasti nášho centrálneho nervového systému s určitými špecifickými schopnosťami. Keď v roku 1917 Julius Wagner Ritter z Jaureggu objavil liečbu progresívnej paralýzy naočkovaním malárie, popísal vlastne prvú kauzálnu psychiatrickú liečbu.

V roku 1920 uskutočnil Otto Loewi prvý pokus, ktorým preukázal, že prenosy nervových impulzov sú chemickým procesom. V roku 1922 začali pacientov so schizofréniou liečiť tabletkami na spanie Somnifen. Pacienti dostali veľkú dávku Somnifenu (barbiturát) tak, že 2-3 týždne celé dni prespali.

V roku 1929 predviedol Hans Berger prvý ľudský elektroencefalograf (EEG), zariadenie na meranie a zaznamenávanie elektrickej aktivity mozgu. Bergerov vynález sa dnes bežne používa ako diagnostický test v neurológii a psychiatrii
a pri výskume mozgu. Manfred Sakel uverejnil v roku 1933 svoje prvé experimentálne zistenia, keď v Berlíne testoval účinnosť liečby pacientov so schizofréniou inzulínovými šokmi. Rozvíjala sa somatická liečba duševných chorôb, napríklad elektrokonvulzívna liečba a psychochirurgia. Liečby vychádzali z biologického modelu duševnej patológie, ktorý duševnú chorobu považuje za výsledok biologickej nerovnováhy v tele a možno ju porovnávať s
fyzickou chorobou.

V 30-tych rokoch 20. storočia objavil Wilder Penfield v Montreali, spolu s kolegom Herbertom Jasperom postup, ktorým liečil pacientov s ťažkou epilepsiou zničením
nervových buniek v mozgu, kde je pôvod záchvatov. Pred operáciou stimuloval mozog pacientov elektródami, pričom pacienti boli na operačnom stole pri vedomí
(dostali iba lokálnu anestéziu)  a on pozoroval ich reakcie. Takto mohol presnejšie zamerať oblasti mozgu, ktoré sú príčinou ochorenia a znížiť vedľajšie účinky operácie. Táto procedúra sa úspešne používa aj dnes.

V roku 1935 uskutočnil portugalský neurológ Egas Moniz prvú lobotómiu na svete. Walter Freeman a James W. Watts uskutočnili v nasledujúcich rokoch prvé lobotómie v USA. Pôvodným cieľom lobotómie bola ukľudniť nekontrolovane násilných alebo emotívnych pacientov a na začiatku to vyzeralo, že operácie boli úspešné. Avšak popri 25% úmrtnosti sa ukázalo, že pacienti po lobotómii nedokázali svoje impulzy kontrolovať, boli neprirodzene tichí, obmedzení a/alebo preukazovali úplný nedostatok citu. Nástupom psychoaktívnych liekov sa táto metóda postupne prestala používať. Egaz Moniz dostal za svoju prácu v roku 1949 Nobelovu cenu. 

V roku 1936 uskutočnili talianski lekári Ugo Cerletti a Lucio Bini prvú šokovú terapiu elektrickým prúdom u pacienta so schizofréniou a dosiahli uspokojivé výsledky. Táto liečba sa čoskoro veľmi rozšírila a najčastejšie sa používala v USA a Európe. Napriek prípadom zneužívania v minulosti sa táto metóda úspešne používa aj dnes, i keď prešla významnými zmenami. V roku 1937 popísali H. Houston Merritt a Tracy J. Putnam svoje pozoruhodné výsledky pri použití fenytoínu v liečbe epilepsie.

Švajčiarsky fyziológ Walter Rudolf Hess získal v roku 1949 Nobelovu cenu za mapovanie oblastí mozgu, ktoré sú zapojené do kontroly vnútorných orgánov. Hess používal techniky na stimuláciu mozgu, ktoré sa vyvinuli v 20-tych rokoch 20. storočia a na stimuláciu mozgu v dobre zadefinovaných anatomických oblastiach používal elektródy. To mu umožnilo mapovať časti mozgu podľa špecifickej fyziologickej odozvy. Stimuláciou hypotalamu dokázal vyvolať správanie od rozrušenia po apatiu, a to v závislosti od toho, ktorú časť stimuloval.

Austrálsky psychiater J.F.J Cade tiež v roku 1949 predstavil psychotropný liek Litium, a tým za spustila doba psychofarmakológie. V 50-tych rokoch sa objavil celý rad úspešných antipsychotických liekov, ktoré síce psychózu neliečili, ale dokázali kontrolať jej symptómy. V roku 1952 sa dostal na trh chlorpromazín (bežne známy pod menom Thorazine), ako prvý z antipsychotických liekov, ktoré vyvinuli vo Francúzsku.

Koncom 50-tych rokov sa objavil Imipramine, prvé tricyklické antidepresívum. V septembri 1958 na prvom medzinárodnom neurofarmakologickom kongrese v Taliansku v Ríme, bol Dr. Freyhan z americkej University  of Pennsylvania jedným z prvých klinických lekárov, ktorý diskutoval o účinkoch Imipramínu v skupine 46 pacientov, z ktorých väčšina mala diagnózu ”depresívna psychóza”.

Pacientov do tejto štúdie vyberali na základe symptómov, ako depresívna apatia, kinetická retardácia a pocity beznádeje a zúfalstva.

V priebehu 70-tych rokov vývoj nových zobrazovacích technológií zrazu umožnil lekárom a výskumníkom bližší pohľad do mozgu bez toho, aby otvárali lebku. V roku 1972 urobil G. N. Hounsfield zo spoločnosti EMI Limited of London v Anglicku prvý prototyp skenu počítačovou axiálnou tomografiou (CAT). Americký lekár a vedec Raymond Damadian vyvinul prvé zariadenie zobrazovania magnetickou rezonanciou (MRI), keď skúmal analytické vlastnosti magnetickej rezonancie.

V roku 1974, M. E. Phelps, E. J. Hoffman a M. M. Ter Pogossian vyvinuli prvý pozitrónový emisný topografový skener (PET), zariadenie, ktoré poskytuje vizuálne informácie o aktivite mozgu. Lekári používajú PET skeny napríklad na monitorovanie krvného toku a využitia kyslíku mozgom.

Na začiatku 90-tych rokov ohlásil americký prezident George H. W. Bush ”Dekádu mozgu”, čím zdôraznil, že ochorenia spojené s mozgom sa začínajú dostávať aj do pozornosti politiky. V roku 1933 identifikovali gén zodpovedný za Huntingtonovu chorobu. V roku 1994 dostali Alfred G. Gilman a Martin Rodbell Nobelovu cenu za objav skupiny proteínov v ľudských bunkách nazvaných receptory spriahnuté s G-proteínmi (GPCR) a ich úlohy pri prenose signálu.

Vďaka ich fyziologickej a patofyziologickej relavancii sa GPCR stali veľmi úspešnými cieľmi veľkej časti modernej medicíny. V Roku 1955 Dr. John R. Marler a jeho kolegovia ukázali prvú efektívnu intervenciu pri cievnej mozgovej príhode.

V roku 2013 získal Ernst Bamberg a kol. Cenu Brain Prize, ktorú udeľuje Nadácia
Grete Lundbeck pre európsky výskum mozgu za ich objav a zdokonalenie optogenetiky.

Táto revolučná technika umožňuje svetlom zapnúť alebo vypnúť geneticky špecifickú populáciu neurónov, čo ponúka nielen možnosť objasniť charakteristické znaky normálnych a abnormálnych nervových okruhov, ale aj nové prístupy k liečbe ochorení mozgu.