Maria Liv Kjærgaard

Sú to iba myšlienky

Máriu Liv Kjærgaardovú, stratenú v psychotickej epizóde prepadne strach. Ale pre ňu je to viac ako iba strach. Je tam aj tá pravá Maria – a veľmi si želá dostať sa von.

Maria Liv Kjærgaard

Dánsko

23-ročná, nemá súrodencov.

Zamestnanie

Študuje odbor Verejná správa.

Diagnóza

V roku 2014 bola Márii diagnostikovaná paranoidná schizofrénia, obsedantno-kompuzívna porucha a hraničná porucha osobnosti so sklonom k sebapoškodzovaniu.

4-ročné dievčatko ide so svojím ockom na prechádzku do prístavu. Akurát si dali zmrzlinu a idú smerom k vode. Dievčatko dostalo povolenie, že môže ísť na kraji dreveného móla. Na jednej strane je jej otec v letných krátkych nohaviciach a na druhej strane hlboká voda. Sem-tam ju pustí za ruku, aby sa naučila nájsť rovnováhu. Potom ju zase chytí. Jej rodičia sú rozvedení, a tak sa tešila, že bude s ockom a on sa smeje.

 

Ale v jeho druhej ruke má pivo a smeje sa preto, lebo je opitý. Svoju pozornosť obráti k okoloidúcim, ktorých v dobrej nálade zdraví. Dievčatko ho chce po celý čas držať za ruku. Slnko svieti. Chce sa dostať od kraja móla. Mária, lebo takto sa volá, sa však namiesto toho zahľadí dopredu a sústredí sa iba na to, že nesmie zakopnúť. 

Vedeli by o tom?

Dlho predtým ako Márii diagnostikovali paranoidnú schizofréniu, svet zaplavil jej zmysly informáciami. Ale všetky akoby sa zliali do jednoduchého posolstva: Nebezpečenstvo – dávaj pozor! Ako tínedžerka Mária všetko okolo seba pozorne sledovala. Pozorovala útulné domy, kde bývali jej spolužiaci, a to, že každý z nich mal svoju izbu. Zásuvky v komodách mali plné vecí, ktoré im dobre sedeli a keď si sadli k večeri, tak všetci slobodne rozprávali. Počas návštev sa Márii v hlave naháňali myšlienky. Mala ošarpané oblečenie a bolo jej malé. Všimli si to? Ak by si ju niekto z dospelých všimol a opýtal sa jej niečo, vedela by mu správne odpovedať? Mária sa zhrbila. Keď sa jej niekto prihovoril, odpovedala len jedným slovom a keď sa jej opýtali, čo robí jej mama, tak klamala.

 

Mária vedela o živote obyčajných ľudí naozaj veľa. Ale oni nevedeli o jej živote takmer nič – a ona to tak chcela. Dvere do jej sveta boli zatvorené a ona bola stále na pozore, aby sa ani trochu neotvorili. Pretože jej uši počuli niečo, čo jej kamarátky nikdy nepočuli. Aj ony sedeli so svojou mamou na gauči, ale žiadna z nich nesedela na tom, kde sedela ona a nepočuli svoju mamu povedať: „Tvoj otec. Je mŕtvy“, a nedozvedeli sa, že je mŕtvy, lebo sa obesil.

 

Mária si nepamätá, ako na túto správu zareagovala. Mala vtedy na tom gauči 12 rokov a jej mama Mette sa potom ponorila do duševnej tmy. Prišla o prácu, prišla o známych, padala hlbšie a hlbšie, ale stále mala Máriu a Mária sa snažila vytiahnuť ju opäť hore. Keď prišla Mária zo školy, mama sedela v rohu na gauči, presne tam kde bola, keď Mária ráno odišla, na blúzke mala špinu od cigariet a jedla. Mária sa niekedy rozhodla, že mamu okúpe. Ale Mette bola taká ťažká a apatická, že každý krok tejto úlohy bol príliš ťažký na to, aby to Mária zvládla. 

 

„Keby bol niekto predtým zasiahol“, hovorí dnes Máriina matka. „Ja som bola veľmi chorá a nedokázala som sa o Máriu postarať. Ale vtedy som to proste tak nevnímala“. Z dní sa stali mesiace a kým sa Mette dostala na psychiatrické oddelenie prešiel rok a pol.

Fantázia začala pracovať

V Máriinej hlave sa vznášala spomienka z čias, keď mala 16 a rok chodila do osobitnej školy. Mala tam priateľku a obe si našli chlapca. Oni štyria boli najlepšími priateľmi. Jedného dňa sa naháňali s pištoľami na vodu a boli celí mokrí, pišťali a šmýkali sa v klzkej mydlovej vode a jeden druhého sácali pod sprchu, aby sa ešte viac zamáčali. Trvalo to celé dni, kým dali všetko do poriadku. Túto bitku vo vode mala Mária stále na mysli, vtedy mala ešte myseľ čistú. Pamätá si, že to bola čistá radosť. A spomienka na tú radosť sa stále ligoce.

 

Keď sa vrátila domov, nastúpila na strednú školu. Všetko išlo hladko. Potom sa to začalo striedať, raz dobre, raz zle. Potom to už bolo horšie a horšie. Začala si predstavovať hnusné veci a fantázia začala pracovať. Začala s nimi bojovať, aby sa nezmenili na realitu. Napokon to bola Mária, ktorá sa krčila v kúte na gauči a triasla sa. Po štyroch rokoch sa Mária dostala na psychiatrické oddelenie.

 

Cítila sa taká osamelá. V nemocnici boli ľudia ako ona a ľudia, ktorí ju chápali. Mária si spomína na deň, keď sedela na dvore, pokúšala sa odvrátiť pozornosť od tých obsesívnych myšlienok tak, že sa kývala dopredu a dozadu. Sadla si vedľa nej sestrička. Mária sa jej túžila zveriť a sestrička tam zostala sedieť. Potom myšlienky vytryskli. Mária mala hrôzu, že sa z nej stane niekto, kto týra zvieratá. Vrah. Zmení sa na pyromana, ktorý zapaľuje domy a teší sa z toho, ako všetko zachvátia plamene. Mala strach, že sa mení na neľudskú bytosť. „Mária?“, opýtala sa sestrička. Mária cítila ako ju hladí po líci. „Sú to iba myšlienky.“

 

Máriu diagnostikovali. Začala brať lieky a prepustili ju do zariadenia pre mladých dospelých s duševnými chorobami. Malo sa všetko na dobré obrátiť.

 

Hovorí ale, že keď prídu tie hrôzy, je to ako oheň, ktorý spaľuje jej pokožku. A hrôzy prichádzali často. Keď obnovila štúdium, jej kulma na vlasy chcela podpáliť dom. Keď si kúpila cigarety, hrozilo, že vybuchne čerpacia stanica. V zariadení kde bývala, striehol v práčovni zloduch. Mária sa schovala vo svojej izbe, stiahla rolety a v noci močila do šálky, aby nemusela izbu opustiť.

 

Vtedy sa znovu dostala do nemocnice.

Volala ho strýko Jan

Psychiatrické oddelenie je maličkou spoločnosťou, domovom rôznorodých ľudí. Mária ho opisuje ako miesto, ktoré je bezpečné, ale zároveň nebezpečné. Počas svojho druhého pobytu tam stretla generálneho riaditeľa, ktorého vyhodili a prišiel o všetko, prostitútku, ktorá drogovala a trpela PTSD, ale aj drobnú šesťdesiatničku, ktorá na ňu zazerala, pretože si bola istá, že Mária jej ukradla manžela. Stretla tam aj mladé dievča s tou istou diagnózou ako ona a alkoholika, ktorý sa volal Jan.

 

V Máriinej hlave sa donekonečna točila jedna scénka. Ten zloduch vyskočil na ňu a podrezal jej hrdlo. Sú to iba myšlienky, Mária si to denne opakovala a myslela na slová tej sestričky, iba myšlienky. Ale potom jedného dňa na oddelení jej prelud vošiel do spoločenskej miestnosti, prelud z mäsa a kostí udrel Máriu do slabín a zareval: „Podrežem ti krk!“

 

Slabiny ju boleli. Nebola to iba predstava.

 

Nebol to muž, kto ju udrel. Bola to tá podozrievavá drobná žena a teraz sem utekal personál. Ale dokázali by ju ochrániť aj v noci? Čo ak by sa tá žena dostala v noci do jej izby a v spánku by ju zavraždila? Mária tam ležala pri plnom vedomí a musela brať viac tabletiek na spanie.

 

Prešli mesiace. Neodbytné myšlienky pretrvávali, ale Mária nachádzala stále viac priestoru byť sama sebou. Jej rovesníčka plakala, a tak si Mária k nej sadla, aby ju utešila. „Bude to v poriadku“, povedala jej a mladá žena sa upokojila. Štyri hodiny dokázala s Janom hrať karty, ktorý bol úplne iný ako muži v jej predstavách. Volala ho strýko Jan. Bol dokonale presvedčený, že Mária má šancu a často jej to hovoril. „Toto všetko je čosi, čo sa deje iba teraz“, ubezpečoval ju.

 

Tá drobná žena sa zo svojej psychózy dostala a požiadala Máriu o odpustenie. A Máriu prepustili, aby bývala so skupinou pacientov – a aby dostávala včasnú intervenčnú liečbu pre mladých dospelých so schizofréniou. Teraz je tam.

Jej zmysly zostávajú doširoka otvorené

Našla v sebe nové zdroje sily. Už nemá pocity hanby. Píše a v rozhlase hovorí o tom aké to je mať duševné ochorenie. Je súčasťou národnej kampane proti stigmatizácii a slúži ako ambasádorka mladých ľudí s duševnými ochoreniami. Nedávno dostala list od dievčaťa, ktoré ju žiadalo o radu a to ju naplnilo nevídanou radosťou. 

 

Jej zmysly však zostávajú doširoka otvorené. Cesta dolu na ulicu Nørrebro a vôňa kebabu a odvodu pary na ňu zaútočia, oslní ju žlté svetlo, ruch a rinčanie sa na ňu valia zo všetkých strán. A ak sa jej niekto prihovorí, tak počuje jemný zvuk jazyka ako udiera na podnebie. 

 

A potom sú tu tie neodbytné myšlienky. Naliehajú napríklad, že jej mama fajčila presne tak ako ona, vydávajúc ten istý zvuk pri vyfúknutí dymu. Mária si želá, aby dokázala o týchto myšlienkach hovoriť viac, ale je to príliš nebezpečné. Mette vyfukuje dym presne tak ako to Mária potrebuje. Často sú spolu, hrajú sa slovné hry, karty, recitujú básničky, aby Máriine myšlienky odohnali. Každý deň si posielajú správu na dobré ráno, aj na dobrú noc. 

 

Cieľom Máriinej terapie je pomôcť jej udržať si rovnováhu. Opäť obnovila svoje štúdium a čoskoro sa začne učiť na ďalšiu skúšku. Ľudia sa za ňou naťahujú a ona sa naťahuje za nimi. „Mária, môžem sa s tebou kamarátiť?“

 

„Áno samozrejme! Som veľmi spoločenská.“ 

 

„Môžete byť niekoho priateľom, ale môže byť on vaším?“

 

Pauza.

 

„Obávam sa, že časť môjho ja je vždy podozrievavá.“ Váha. „Väčšina ľudí sa asi priatelí s tou Máriou na povrchu.“ Ale vysvetľuje, že raz za čas sa zjaví tá, ktorú volá tá pravá Mária. „Mám ľudí, ktorým dôverujem.“

 

„Raz za čas má strýko Jan pravdu.“

Ruth Joseph living with Depression and anxiety

Malá húsenica, ktorá sa schováva pod listom